Mnohí radi spomínajú na časy svojich vysokoškolských štúdií. Rozumiem tomu, zažili sme všetci veľa zábavy a pamäť je milosrdná, takže vytesní všetky nepríjemné zážitky. Ale nedá mi to občas si nespomenúť aj na krušné chvíle. Celkovo mám taký pocit, že to bolo také zvláštne medziobdobie. Ešte sme nežili celkom reálny život a pritom ten detský nám bol už pekne vzdialený.
Až taká veľká zmena sa neudiala
Najmenej rada som mávala skúškové obdobia a zápočtové týždne. Neraz sa mi stalo, že seminárna práca, ktorá už mala byť dávno odovzdaná ešte nebola v mojej hlave ani v štádiu myšlienky. Netuším, ako som to nakoniec všetko zvládla. Asi som mala šťastie a nakoniec sa múdre hlavy na fakulte zhodli na tom, že keď mi pridelia titul, neurobím im hanbu. Snažím sa. Len niekedy mám pocit, že som sa až tak veľmi nezmenila. Aj dnes sa radšej zabávam a termíny síce nakoniec plním, ale najmä nakoniec, teda o minútu dvanásť. Ale tá mladícka nerozvážnosť a ľahkovážnosť ma už dávnejšie opustili. Ktovie, možno to majú na svedomí hlavne moje deti. Nech je to akokoľvek, aj im prajem tie najkrajšie spomienky na vysokú školu.
